Jej stolička v triede zostala prázdna, presne tak ako stolička jej spolužiačky Marty Bornsteinovej, s ktorou zdieľala podobný osud. Keď prišiel príkaz na nástup do transportu smrti, Agnešina rodina, poháňaná desivými správami o osudoch vyvezených Židov, urobila odvážne rozhodnutie – neveriť štátu. Agneši sa podarilo tajne utiecť do Budapešti, kde celú vojnu prežila v úkryte za múrmi kláštora „U dobrého pastiera“. Zatiaľ čo iní odchádzali do neznáma, ona v tichu a neustálom strachu čakala na návrat domov. Po vojne sa vrátila do Prešova, dokončila maturitu a našla lásku v Jánovi Ladislavovi Kalinovi, významnom dramaturgovi. Osud k nej však bol opäť krutý. Po tom, čo obaja odmietli okupáciu v roku 1968, prišla druhá vlna prenasledovania. Jej manžela uväznili, jej jedinej dcére Júlii zakázali študovať a rodina bola nakoniec prinútená emigrovať do Mníchova. Agneša sa však nenechala zlomiť a stala sa uznávanou novinárkou a kritičkou.

Návrat k prázdnej stoličke Svoje spomienky na Prešov a všetky „striedania svetiel“ v jej živote zachytila v knihe Mojich 7 životov. V roku 2006 sa symbolicky vrátila na pôdu školy, z ktorej ju kedysi vyhnali, aby študentom rozprávala o tom, že pravda a odvaha majú zmysel v každom režime. Jej príbeh pokračuje aj dnes prostredníctvom jej dcéry Júlie, ktorá v roku 2022 navštívila výstavu venovanú práve tejto nezabudnutej kapitole prešovskej histórie.