Jeho miesto v lavici zostalo prázdne a namiesto štúdia musel začať pracovať v pekárni, zatiaľ čo jeho rodina prišla o majetok a istoty. Keď sa v roku 1944 priblížilo nebezpečenstvo transportov, Robi stál pred osudovým rozhodnutím. Najemotívnejším momentom bol jeho odchod do Povstania. Jeho otec, zlomený strachom, celú noc presedel na posteli a plakal: „Bojuješ vo veľkej vojne a vieš o nej to, že máš len 18 rokov a nevieš bojovať,“ povedal mu otec v slzách, presvedčený, že svojho syna vidí naposledy. Robi napriek tomu odišiel, netušiac, že rodičov už nikdy neuvidí – (zahynuli v Osvienčime)

Robi prežil kruté boje v horách a ústup do Nízkych Tatier, no najťažšia skúška prišla v Prešove, kde ho dobrí ľudia mesiace ukrývali v tmavej pivnici. Izolácia bola taká ničivá, že strácal chuť jesť aj hýbať sa. Keď mu hrozilo prezradenie, s falošnými dokladmi na meno Ivan Blaho ušiel do Bratislavy. V poslednej chvíli vyskočil z auta, ktorým ho eskortovali, a zázrakom sa zachránil v bunkri, kde sa dočkal slobody. Po vojne Robi emigroval do Izraela, napísal aj známu knihu Záblesky v temnote, kde spomína na prvých 23 rokov života.
V roku 2021 sa študenti gymnázia, sediaci na tých istých miestach, z ktorých bol on vyhnaný, spojili s vtedy 95-ročným Robertom cez video hovor. Bolo to neuveriteľné stretnutie: muž, ktorý mal byť vymazaný z histórie, sa usmieval na mladých ľudí, ktorí na jeho „prázdnu stoličku“ nikdy nezabudli.

ilustrácia Robiho úteku